people are strange

7. august 2015 at 2:36
ani sa nenamáhajte to čítať. je to len môj zúfalý výkik do tmy
zdalo sa mi že som ťa videla. kráčala som smerom k centru ty opačným smerom. medzi nami bola dvojprúdová cesta. mala som v sebe nemálo alkoholu mala by som s tým už prestať, ale aj tak som spanikárila. teda spanikárila, nie som si istá, či je ten najvhodnejší pojem, ale poznáte to: zrýchlený pulz, cítite krv prúdiacu vašim telom, nervozita? tak niečo takéto.
nie si nikde, akoby si sa prepadol pod samotnú zem, už viac ako pol roka som ťa nevidela ani o tebe nič nepočula...
ale zároveň si všade. v celej mojej hlúpej hlave. the only one i will ever love. sníva sa mi s tebou. čím dalej častejšie. už to bolo takmer preč ale zas sa to vracia. v plnej kráse. dva a pol roka. žeby mi stále nestačilo? nedokážem sa pohnúť? dokedy si budem v hlave prehrávať naše rozhovory? ako na teba nemyslieť, ked mi ťa pripomína tak veľa vecí. každodenných vecí?
feťák.
// we're just two lost souls,
swimming in a fish bowl
year after year...//
častokrát si prajem vrátiť čas. ani nie preto, aby som niektoré veci urobila inak, ale najmä preto, aby som toto všetko mohla ešte raz prežiť. aby som sa ešte aspoň raz mohla cítiť výnimoučnou pre toho, pre mňa, najvýnimočnejšieho. aby som sa ešte aspoň raz mohla pozerať do tvojich modrých očísk, počuť ťa smiať sa, tak prenikavo, tak hlasno, sledovať ako tvoj smiech zaplňa celú miestnosť a pohlcuje všetko ostatné, negatívne.
zaujímalo by ma, či som jediná, čo v tebe našla niečo kúzelné, čo v tebe videla nadčloveka, či je to len v mojej hlave. či som si ťa nezdokonalila. náš mozog je dosť nepriateľ s minulosťou. naše spomienky časom veľmi pretvára. akoby nestačilo, že väčšinu veci zabudneme, aj to málo, čo nám zostane je veľmi zdeformované našou fantáziou. možno si to spôsobujeme sami tým že to rozpitvávame. alebo je to len plynutie času. možno je to dokonca nutné. neviem. stále len veľké neviem.
tak rada by som dostala niekoľko odpovedí. chcela by som vedieť, čo je v tvojej hlave. čo si o mne myslíš a či to všetko bola len moja ilúzia. či som ti niekedy naozaj nebola celkom ukradnutá.
so many questions and yet, so little answers...
neviem prečo to tak bolí.
neviem ani prečo začalo.
žeby jeden z negatívnych účinkov trávy? depresívna chvíľka, ked jej účinok pominie?
ja neviem. vypila som dvojitú kávu ale aj tak som už-už chcela ísť spať, ked ma zrazu pochytila takáto nálada. mala som chuť písať, ani som nevedela čo, len zrazu sa tie písmenka písali sami. chýbaš mi. tak veľmi mi chýbaš.
nechciem znieť ako nejaka trápna pubertiačka ok na to už je zrejme neskoro. ja len neviem ako sa pohnúť. a čo je najhoriše. nedokážem sa ani len prinútiť chcieť sa pohnúť. ísť dalej? zabudnúť? nechcem zabudnúť. na to všetko, čo sa stalo. na tie úžasné pocity a nálady, ktoré si mi vedel spôsobiť len ty? ako mám byť teraz vôbec niekedy celkom v poriadku? ja to nechcem nechať tak, nechcem to zahodiť za seba a nevraciať sa k tomu. ale na druhej strane, vždy ked sa rozhodnem otočiť, zas ma len opantá táto tupá bolesť. neviem čo sa vlastne stalo zle. netuším kde nastala chyba. neviem už absolútne nič. čím viac tu toho píšem tým horšie sa cítim a predsa nedokážem prestať. nechcem prestať. nahováram si, že ked to tu napíšem budem sa cítiť lepšie? ha. to sotva. ono to tak ľahko neprejde.
čas všetko vylieči. zíde z očí, zíde z mysle,.... ah máme tu toľko krásnych ale vôbecnefungujúcich citátov. a aj keby, čo mam z toho, že na teba myslím menej ked tak stále niekde hlboko budeš. môžem nájsť akokoľvek dokonalého chalana, ale vždy pri porovnaní s tebou prehrá. nie som viac schopná sa zamilovať.
som stratená v svojej hlave, viac to hádam ani nie je možné. neviem či ťa milujem alebo nie. ale viem že som ťa milovala. a nemyslím že budem schopná niekedy niekoo milovať rovnakým spôsobom. ani nebudem chcieť.
viete čo by ma ešte zaujímalo? ako sa to stalo. ako som mohla dopustiť, aby sa niečo takéto stalo. aby do mna niekto dokázal vyriť niečo tak hlboké. zaujímala som sa o neho. spoznávala. dobré i zlé vlastnosti. nebolo to zo dňa na deň. vlastne sme sa poznali už od detstva. a ked som ho už poznala dovolím si povedať, celkom dobre, učarili ma všetky tie detaily. všetky tie povahové črty. dokonalá hlava. dokonalé myšlienky, názory, všeličo. všetko to bolo pre mňa akosi nadpozemské. ako som mohla dopustiť aby som si o niekom vôbec niečo takéto myslela? je to naivné a detinské. ale vtedy som bola dieťaťom. ešte viac ako teraz. pravdepodobne nie je tak dokonalý všeobecne ale som presvedčená že bol dokoanlý pre mňa...
a tak tu teraz ležím o pol tretej ráno, uvedomujúc si, že ešte dlho nebudem schopná zaspať.
ale mala by som prestať písať. nedokážem sa už ani zamyslieť nad písmenami ktoré stláčam.
toto nemá zmysel.
nič nemá zmysel.
je mi nanič.

a nechcem vedieť koľkokrát som si v tomto siahodlhom článku srala do huby. prosím nepíšte tu žiadne protivné komentáre. aspon raz. ja viem aká som trápna/úbohá/pubertálna/precitlivelá,... všetko to viem aj bez vás.
dakujem
hádam sa nabudúce konečne ozvem s niečim zmysluplnejším
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 jay jay | Web | 7. august 2015 at 10:32 | React

zamilovať sa je tá najhoršia a zároveň najlepšia vec v živote. žerie nás to, ale aj teší, plačeme aj smejeme sa. rozumiem ti. chápem, prečo toto celé. aj ja som sa kedysi cítila podobne. mne však bohato stačil pohľad a bolo so mnou sakra zle. čakali by sme, že to časom prejde. lenže ono je to v nás. it may fade, but it won´t disappear. priala som si, aj si stále prajem, nazrieť do jeho hlavy. čítať myšlienky. bolelo by to, lebo som si istá, že to je proste jednostranné, ale aspoň by tam nebola tá posraná naivita, doriti. nádej. každý máme niekoho dokonalého, toho svojho človeka. buď nás rotrhá na kusy alebo urobí najšťastnejšími na svete. u never know. hlavne keď naňho môžeš hocikedy naraziť.  možno by si nemala prestať piť a len tak náhodou sa mu v neprítomnom stave hodiť okolo krku.
a čítala som aj trápnejšie výlevy... :D

2 jay jay | Web | 7. august 2015 at 17:06 | React

to nevadí, mne len nejak zrazu preplo a presťahovala som sa inde. dúfam, že si jediná, koho som zmiatla, teraz rozmýšľam, či zmena prezývky bola dobrý nápad. :D

3 Nemesis Nemesis | Web | 7. august 2015 at 20:25 | React

niekedy ti tu silu akou ho miluješ, resp. milovala aj závidím... akože uvedomujem si ako veľmi to bolelo a všetko...ale sama si povedala, že to za to stálo...ja ten pocit nepoznám...plakala som pre neho v sprche, ale ja plačem skoro pre všetko a vlastne to, že som plakala nič neznamená...proste by som len chcela aspoň raz cítiť niečo poriadne

4 D.C. D.C. | Web | 8. august 2015 at 2:14 | React

- niečo zmysel určite má
- som na tom s kamarátom kompletne rovnako
- máš čarovný background.

:)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement