September 2015

i always knew you'd break my heart

26. september 2015 at 12:12
dobré ráno,
ležím v posteli a som sick v tom najprijemnejšom slova zmysle. vysvetlím:
nebývam chorá. teda už od nejakej tretej-štvrtej? triedy na zš sa mi nestalo, že by som mala napr. zvýšenú teplotu, alebo dlhodobé bolesti hlavy,... proste som max. prechladená. a teraz som. a nemám hlas. a je to super, pretože všetko je akosi pomalšie? a umeleckejšie? idk taká nádcha čo prejde za deň-dva a je dokonalá cez víkendy lebo ťa nik nenúti upratovať ani nič a piješ si čajíčky s medíkom a citronikom a si tamblr. okay, proste som celý deň v mäkkých perinách, počúvam indie rock (včera som narazila asi na 3 dokonalé kapely a teraz som celá heart eyes emoji). a mám zas zapálené sviečky (sakra už to znie creepy pretože vždy ked píšem článok na blog tak o tom ako mam zapalene sviečky a počúvam hudbu, oh well,...). áno a ešte o tom ako čítam. aj teraz čítam. dokonca som prečítala aj tri povinné do školy (by the way ked hovorím o škole, tipnite si komu z matiky vychádza jednotka!!!! a verte, že je to magic pretože minulý rok to bolo stále niečo medzi 3 a 4! a sorry že som ešte viac odveci ako zvyčajne, ale teším sa z toho ako malé dieťa), (sakra ja sa asi nedostanem k tomu o čom som chcela písať) (vlastne som nechcela písať o ničom konkrétnom ale aghhhhh!!!!)!!!
gitara. hah. už som na úrovni českých ľudových piesní! nie srsly, som na seba celkom hrdá. akože nejde mi to nijak dobre, ale robím pokroky a z kažého maličkého mam obrovskú radosť. akože zahrán už asi 6 nôt a kedže som tak nádherne sick tak som si k sebe do postele vzala aj svoju drevenú lásku a začala sa sama učiť akordy. nejde mi to, som uplne confused z toho vybrnkávania či ako sa to volá ale aspon mám ruky na správnych miestach. whatever.
(priestor pre deep a odveci obrázok:)
tento týžden som mala úplne hrozné nálady. neviem čo sa porobilo so mnou ale hádam to bude ok, pretože to bolo veľmi neprijemné. zas ma pochytili tie moje závaly depresií a všetko sa mi vracalo. akože jeden deň som prakticky nič nejedla, inokedy sa mi zas celú hodinu triasli ruky a absolútne som sa nevedela sústrediť. a taká tá unava ktorú máš a nesúvisí s tým, koľko si spal,... bolo to úplne strašné. pokiaľ by sa to vracalo len tak ako teraz- raz za niekoľko mesiacov, bolo by to ok, ale vážne netuším čo budem robiť, ked sa mi to stane aj další týžden (pravdepodobne toho veľa nenarobím kedže nemám poňatia ako proti niečomu takému bojovať).
whatever podruhé
asi som sa už vypísala, tak padám odtiaľto, nech máte od mojich srdcervúcich výlevov zas na niekoľko dní? pokoj.

this world was once beautiful

16. september 2015 at 20:16
nudí ma vlastná existenicia. nudím samú seba. som nudná. som dvojruká, dvojnohá príšera chodiaca po tejto maličkej planéte, ktorá sa dokopy nijako nelíši od ostatných svojho druhu. vtipné, ako sa všetci priam zúfalo snžíme byť výnimočními, až sme takmer identickí.
oblečte sa do čierna, vylejte si na hlavu peroxid a prefarbite ju namodro, poprepichujte si oblečenie a kožu, potetujte všetko od krku po päty,
alebo si dajte dredy a počúvajte reggae. a cannabis a jamajka a čierna-červená-želená-žltá
alebo sa skúste obliekať ako vaše mamky a babky,
alebo....niečo,...
áno, všetko je to krásne, toľko možností ako vyzerať, ako sa vyjadriť bez toho aby bolo nutné niečo povedať (btw nesúhlasím s tvrdením že nemáme súdiť podľa vzhľadu, lebo práve ním by sme sa podľa mna mali prezentovať...) ale aj tak sme na konci všetci rovnakí. a toto mi prekáže. ako dlho trvá nájsť človeka, ktorého stojí za to spoznať. niekoho zaujímavého. a každý toho zaujímavévo v svojich. ako on ale lepší. a tu niekde je môj problém:
nie som si istá, kým som. som všeličo, ale nič nie poriadne. som neporiadok, mess. som kôpka protikladov, iná každý deň, zmätená, neistá, nevytvalá. piece of shit. dokopy netvorím nič.
fascinujú ma ľudia, ktorí ked vôjdu do miestnosti, otočíš sa,
alebo tí, za ktorými sa otočíš, ked ich počuješ rozprávať
sú dokonalí. chceš ich počúvať, chceš sa na nich pozerať, chceš ich spoznať, chodiť s nimi von, chceš aby ťa zahltili svojimi názormi a ukázali svoj pohľad na svet,..
chcem byť takým človekom. chcem aspoň raz nebyť kusom hovna.
chcem byč zas šťastná pretože ked som smutná som veľmi smutná, pretože všetko tak kurva preciťujem. a neviem čo mi je ale je to horiše a horšie každou minútou. shit.
podme sa prehúliť do iného sveta, opiť tak, že si nespomenieme na vlastné mená. podme milovať a nenávidieť, cítiť všetko naraz, strácať poňatie o našej existencii a počúvať psycho muziku.
podme preč z tejto reality, lebo je tak strašne dull
dull
dull
dull
dull
dull
dull
dull
a dull....

pite vodu

5. september 2015 at 23:40
Dobrý večer,...
Zas sa ozývam, tentokrát aspoň z pc, čiže schopná???? napísať niečo dlhšie (nerovnása zmysluplnejšie).
Eh.
Alebo aj nie.
Čo je nové v mojom živote? Hah. idem na koncert BMTH (muahahahahhahahahaahahhahahaaahhaha) a jeden chalan ma zavolal von a ja som ho nechcela odmietnuť, tak som sa odhlásila z FB a vymazala si messanger z mobilu a šla na svoj tajný profil, kde mam v priateľoch cez 600 juhoameričanov a flirtujem s nimi. Nerobím si srandu!

Začala sa škola a ja som sa mala fajn. Normálne som sa tam tešila. je vcelku fascinating ten kontrast medzi 1. septembrom 2014 kedy som prvú noc dobre že neplakala a nenavidela život a s nikým sa tam nedokázala rozprávať a chcela utiecť a potom 1. septemrom 2015, ked som šťastná ako blcha nemohla od samého šťastia spať, pretože po dvoch mesiacoch konečne uvidím mojich favourite humans a život bude fun. a tak to aj bolo. teda ten život. bol fun. do školy sme prišli asi o 8 a mali ešte hodiu čas tak sme šli za zvyškom mojich kamarátov do krčmy kde sme sedeli a rozprávali sa s tým zvyškom kamarátov a ešte dalšími ľudmi a potom bola škola a veci a potom koniec školy a mali sme isť chlastať ale ja som si 7 min pred odchodom vlaku uvedomila že alkohol nie je cesta a tak sme s kamkou bežali a šli do mesta a do panta rhei. a to je môj život.
a hraje mi strašne hipsterská hudba a horela aj sviečka, ale už dohorela a je tu celkom tma a neviem čo idem robiť so svojim životom ale je to v pohode, pretože je mess v tom hádam najlepšom zmysle slova.
včera bol úplne dokonalý deň (je pol 12 a neviem kedy tento článok dopíšem, čiže upresňujem včera ako piatok). všetko bolo veľmi vtipné. sedela som na obede so svojimi bývalými spolužiakmi a cítila sa nostalgicky. a cestou domov vo vlaku sme sedeli pri takom spitom napoli slovákovi, napoli čechovi, napoli úchylovi a napoli pedofilovi, ktorý nám čital svoje básničky o prsiach a zlatokopkách a potom odišiel a potom sa vrátil že si zabudol barle. a ked už sme od neho mali pokoj tak sme som mala pustených foo fighters na plno v slúchatkách a vykláňala hlavu von oknom z vlaku a šli sme akurát cez les a cítila som ten krásny ostrý vzduch a viali mi vlasy a bolo to strašne dokonalé. a ešte ako čerešnička na torte som mala svoju 1. hodinu gitary. síce som ešte nehrala, ale ten týpek mi povedal že by ma vedel základy aj za cca pol roka naučiť (čo ma dosť prekvapilo, ja som čakala tak 2 roky) a potom by sme už hrať rock aj podľa akordov :)
a je mi ľúto, že nie som schopná napísať nič dlhšie ale som celkom unavená a chcem spať. adios.

e x c i t e d

3. september 2015 at 18:04
neviem klasifikovať to obdobie, ktoré som prežívala. možno niečo ako depresia ale nemam rada to slovo, znie tak akosi vážne a silno. anyway, bolo to proste obdobie môjho života, možno tak 2 roky, kedy som akoby nedokázala byť dlhodobo a zdravo šťastná (teda, mám z toho taký pocit). ale mám aj daľší pocit a to, že je to konečne za mnou. totižto opäť dokážem nájsť radosť v produktívnych veciach. teší ma, ako som sa po asi trojročnej prestávke znovuzamilovala do kníh; ako teraz listujem svojou novou učebnicou Francuzštiny a neviem sa dočkať, kedy sa z nej začnem učiť. Snažím sa konečne jest zdravo, rozprávať sa s veľa zaujímavými ľuďmi, voniať este viac sviečok ,...jednoducho vystupňovať svoje šťastie čo najvyššie.
a zrazu hudba znie ešte krajšie a sójové mlieko vonia peknou, prijemnou vôňou. a konečne ja zamračené a do izby prudi ako-tak chladný vzduch. a bola som s kamarátmi v meste a len tak mi bolo prijemne lebo ich mám rada. a to, te som teraz na internáte v starej komunistickej izbe mi už vobec nekazí náladu. ľudia, však ja som šťastný človek.
a neviem čo sa týmto celým kratučkým článkom chcem povEdat, len som si proste v tomto bode svojho života uvedomila že moja hlava sa uz dala do poriadku a je krásna. a chem vam povedať ze vsetko bude raz v pohode ,i ked tuto vetu zduše nenavidim
članok píšem mobilom- berte to ako ospravedlnenie za prípadné chyby.