October 2016

tma

30. october 2016 at 0:29 | Alie |  poetry?
si tu keď je v izbe ticho
keď dažďové kvapky stekaju po okne
osvetlenom pouličnou lampou
keď z diaľky pocut zvuk rozbijajucej sa flase
aut
smejucich sa mladých ludi
ked som sialene unavená
a bolia ma oci každú sekundu co su otvorene
ale nechcem zaspat
lebo je to jediný čas kedy ležis vedľa mna

vecer počas kt urobis svoje najhlúpejšie rozhodnutie si zapamätas dlhšie ako vecer cez ktory prídeš o svoje panenstvo

19. october 2016 at 21:04 | Alie |  poetry?
trhne ma
vždy ma trhne
nenávidim sa
a vždy ked si predstavím ze by som mohla vrátiť čas
toto je prvá vec ktorá mi napadne
ktorú by som zas neurobila
nenávidim ťa
tvoje pekné telo a hlas
čo z toho mám?
tvoja pojebaná duša
pojeb sa sám

prosím

...a nenávidím ako sa pozeráš a ako si hryzieš prsty a raz sa zabijem, budem kričať "DIEČA UMRI!!!!" kým mi nedojdú slová

a pak mlčky hledět na zeď

čakať
lebo sa s tým nedá bojovat
teda doteraz som neprišla na to, ako s tým bojovať

mlčky hledím na zeď

a myslím ako by som ťa o ňu hodila
a bozkávala ťa kým by ma nebolebo pery
a možno i chvíľku potom

len aby si sa mi prešmykol pomedzi prsty

mlčky hleděl na zeď

snažím sa si tie myšlienky zakázať

ako by som hladila každý milimeter tvojho tela
bozkávala
bola všade

neviem to napísať umelecky
ale
TÚŽIM Z TEBA VYJEBAŤ DUŠU
a
mali
by
ste
ma
niekto
poriadne
prefackať

s'il vous plaît être nu

14. october 2016 at 19:05 | Alie |  poetry?
strácam sa v modrých očiach
žiariacich
ako červené lístie ležiace na chodníku
v tichých notách
znejúcich tmou
v tom vzhluku
v anjelskom hlase
som s tebou vždy keď spím
a
pokiaľ by slová mali farbu
tak tieto by boli svetlulinké
tak veľmi, že by s tebou splívali
ach
boli by presne
ako ty

a viem, že občas nemám rada život
a chcem umrieť
že občas sa prihováram tím, čo netúžia poslúchať
a viem, že život je kolotoč zlých vecí
ale keď bože
ty si tak prenádherný



do u really want to not get better?

10. october 2016 at 16:00 | Alie |  poetry?
áno, mám chuť sa ťa dotýkať, mám chuť oprieť ťa o stenu a ztrhnúť z teba šaty
zakázujem si na teba takto myslieť
nevládzem alebo nechcem?
žiť takto, čakať na niečo, robiť veci, ktoré by som s odstupom času považovala za správne?
keď ich tak teraz necítim?
nemôžem nútiť samu seba, preboha, mám sa potom vôbec rada?
stojí to za to? týrať svoju súčasnú ja len preto, lebo si myslím, že tá budúca by to tak chcelo?
budem kričať, aby ste mi pomohli?
budem bojovať?
budem mať silu?
nesklamem svoju budúcu ja?
možno je len ilúzia
áno, mala by byť len ilúzia

ževraj to musím zvládnuť
verím v to
i keď absolútne netuším prečo

predtým než odídeš, zhasni veľké svetlo (prosím ťa, nechoď)

5. october 2016 at 18:48 | Alie
naivná
som preč
dostávaš ma z reality
možno preto na tebe tak choroble lipnem

mám z teba rovnaké pocity ako z pohára červeného
a melódie v hlave
možno preto v noci nemôžem spávať

občas sa usmejem von z okna, keď len tak cestujem vlakom
spomeniem si na teba keď som v izbe sama, panuje ticho a vonia sviečka
a vždy, keď mi hrá moja obľúbená pieseň
možno preto by som si konečne mala prestať klamať

nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.
nechcem tvoje telo.

where would I be if I was my brain?

1. october 2016 at 14:26
po 4 hodinách spánku som sa prebudila. na smrť unavená, cítiac nenávisť voči svojej hlave.
mám chuť kričať: "UŽ TO VIAC NECHCEM, UŽ BOLO DOSŤ, NIE JE TO VTIPNÉ, NEBAVÍ MA TO" a "NEVLÁDZEM". dlho som si vravela, že mi to za to stojí, že tá bolesť je nič oproti privilégiu, možnosti niekoho milovať, ale nie, nie je. ani zďaleka nie je. možno zo začiatku, kým vnímate len tie pozitívne aspekty platonickej lásky, kým cítite kontrolu nad sebou a beriete si z nej len tie pekné veci. a táto fáza môže trvať veľmi dlho, ale o to ťahšie to bude potom. viem o čom píšem. vaše city sa otočia proti vám, stanú sa ostňami zabodávajúcimi sa do vyčerpaného tela. nie. akokoľvek si fandíte, neovládate sebakontrolu. je zábavné sledovať, ako veľa ľudí si myslí opak, že oni sú výnimočnými, zvládnu to, sú bezcitní, majú to pod kontrolou. nie. tisíckrát nie. čím viac milujete, tým zraniteľnejších vás to robí. ale to je v poriadku. teda pokiaľ ste milovanými späť.
nemala by som zovšeobecňovať svoje skúsenosti
ale ja už vážne nevládzem. rada si späť vezmem všetky dobré veci, ak mi to nejaké dalo, ale prosím, vráťte mi osobu ktorou som bola. bože, ja si ju už ani nepamätám. aká som bola? čo som mala rada? ako som trávila slnečné sobotňajšie popoludnia?
dnes ráno som si prečítala, že ak chcete aby sa rana zahojila, musíte sa jej prestať dotýkať. čo je so mnoi zle? rada ju rozvrtávam, odlupujem chrasty, vždy som bola takáto.
a túto noc, potom, len chvíľu po momente, ked som opäť upadla do snov, zobudila som sa zas. opäť moja prvotná myšlienka. hučalo mi v hlave. ach, ako šialene som túžila plakať, vyplakať to zo seba, zbaviť sa tej špiny. nie, nešlo to. moja hlava zjavne veľmi rada trpí.
a tak som ležala. dostala som sa do polospánku a potom späť, prevaľovala sa zo strany na stranu, vediac, že ak nezaspím, kým nezačne svitať, budem mať celý deň silné bolesti hlavy a budem unavená. nakoniec som zaspala. ešte na asi dve hodiny. bolesti hlavy a únavu pociťujem i tak. melancholicky ležím na posteli a veľa jem. môjmu telu to neprospieva
moja hlava rezignuje