pani v čiernom

19. november 2016 at 11:39 | Alie
pokiaľ človeku depresia niečo dáva, je to schopnosť byť trpezlivým.
prvýkrát som sa s ňou stretla v nejakých trinástich, štrnástich. vtedy som ju poznala len z rozprávania iných, ako niekoho, kto je strašne tmavosivý a celkom ťa pohltí. videla som ľudí, ktorí ju poznali. nosili veľa čiernej a počúvali podobný typ hudby.
začala ma fascinovať. netvrdím, že som ju túžila spoznať, ale chcela som ju aspoň strenúť a pochopiť.
a myslím, že to sa mi podarilo. ale čo čert nechcel, čím viac som ju poznala (alebo som si to aspoň myslela), tým bližšie som túžila ísť. videla som ju ako niečo krásne, poetické, temné. niečo čo ťa pohltí až budeš melancholická ako upršaná jeseň, písať krásnu poéziu, urobí ťa tajomnou. teda dokým nenájdeš muža, ktorý sa k tebe svojou láskou prebojuje a vnesie svetlo do tvojej temnoty...
ALE PIČU, TY HLÚPA ŠTRNÁSŤROČNÁ JA.
tá moja depresia nenosí čierne šaty. neprináša slzy do mojich očí a ani ma nerobí poetickejšou. depresia nie je umelecká. je nechutná a zlá, spôsobuje, že vám je od rána zle, častokrát bez najmenšieho dôvodu a že sa nedokážete donútiť nič produktívne urobiť. neplačem. kiežby som plakala. len celý deň sedím pred monitorom, tisíckrát jasnejším ako moja budúcnosť, a ťukám do znakov na klávesnici. a nevidím zmysel. tie dni strácam chuť na snáď všetko okrem jedla. nemám chuť písať, čítať, precestovať celý svet, jebať, počúvať hudbu,.... nemám chuť na nič a na nikoho.

a preto tvrdím, že jediné čím ma "obdarovala" je trpezlivosť
pretože nič iné mi nezostáva. lebo aj keď niekedy neviem, na čo je toto všetko dobré a aký to má zmysel, boli chvíle, kedy som to vedela. nepamätám si čo bolo zmyslom, spomínam si len na ten pocit, na moju vieru v jeho existenciu. a nemôžem sa zabiť, pretože ľudia okolo mňa si to nezaslúžia a budem sa prehovárať, že si to nezaslúži ani moja budúca ja, aj keby to nemala byť pravda.
a tak budem čakať. kým sa niečo stane, kým "čierna pani" odíde, pretože ju nedokážem vyhnať.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Martin Mundier Martin Mundier | 19. november 2016 at 11:59 | React

každy ma ten čierny plašť pod ktorým kriči tvoje ja

2 jay jay | Web | 19. november 2016 at 14:29 | React

nachádzam sa vo viacerých slovách, než by bolo dobré
síce som sa k nej nikdy netúžila priblížiť, tak nejak to prišlo samo.
necítim sa neustále zle, ale som labilná. stačí málo - pokazený plán, slovo,  pieseň - a som mimo. kameň v hrudi, nie na nej. nechuť, mrhanie časom, neproduktivita - presne ako píšeš. nie som ani len poeticky čierna. skôr nepríjemne sivastá ako teraz obloha nado mnou.
what am i supposed to do????????

3 humanerr0r humanerr0r | 19. november 2016 at 20:14 | React

chod do piče

4 Madame Breand Madame Breand | Web | 21. november 2016 at 16:54 | React

I wish I could explain it to you. (Neviem... asi mi chýba škola keď už zúfalo hľadám angličtinu, kde nemusí byť.) Nie je to tak, že človek depresiu vyhľadáva - aj keď to tak môže vyzerať. V skutočnosti ak ju človek hľadá, tak ona si ho už dávno našla. Ver mi, že to poznám. Niekedy tak zúfalo túžim byť smutná a zničená, že mám chuť si kvôli tomu ublížiť, vytvoriť si to.
Po istom čase to prestane byť niečím, čo hľadáš. Kto vie, možno som sa presunula na nové štádium. Respektíve... ťažko sa to vysvetľuje. Nemôžem tvrdiť, že ešte depresie mám, pretože ak by som to urobila, tak by to prišlo nanovo. Ale v istom momente, sa človek na nej dokáže stať závislým - proste ju potrebuje k prežitiu. Vždy keď sa ťa niekto opýta "ako sa máš?" a ty môžeš povedať dobre, tak si uvedomíš, že to nechceš. Chceš nájsť niečo, čo ti ublíži.
Znie to príšerne. Ale len som chcela povedať, že... tvoje štrnásťročné ja ju nehľadalo. Tvoje štrnásťročné ja ňou bolo nájdené.

A to ti hovorí človek, ktorý pracuje na 30 stranovej odbornej práci na túto tému.

5 saulineeee. saulineeee. | Web | 21. november 2016 at 22:29 | React

najhorsie je, ze my si proste nevyberame, kedy jej dovolime vstupit a kedy pred nou zavreme dvere.
ona proste pride dvere trikrat plesnu o stenu s takou vervou vpali dnu. sedi oproti a smeje sa nam do ksichtu. bavi sa na nasom utrpeni. len preto, ze to je jej praca.  
a my nemozme najst ziaden gombik, na ktory by sme stuchli a vypli to. lebo to musime len pretrpiet. od toho tu ta milena depresia je.

ale nuz co. aj ona patri k tomu vsetkemu. k zivotu. bije sa so stastenou a laskou den co den.
alebo sa s nimi bijeme my? kto vyhra?
je to vopred predurcene?

ver v to. lebo viera je to posledne co  ti nemoze nik zobrat. a ono bude.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement